LEHOTA – Píše sa 6. apríla 1994, kedy sa len 17-ročná Stanislava Chlebcová nevrátila z veľkonočných prázdnin do resocializačného zariadenia v Zlatých Moravciach. Keby vedela, aký osud ju po tomto rozhodnutí čaká, zrejme by sa rozhodla inak. Mladé dievča sa nechalo nalákať do Talianska, kde mala piecť pizzu, no namiesto toho sa stala obeťou obchodu s bielym mäsom a robila prostitútku. Neskôr nasvedčovali všetky dôkazy tomu, že by mohla byť jednou zo zavraždených žien sériového vraha. Jedného dňa, keď si odišla len tak zatelefonovať sa po dievčine akoby zľahla zem. Po nezvestnej žene obnovili pátranie minulý rok. Stankina rodina po svojej dcére a sestre neúnavne pátra už viac ako 28 rokov.
Dobrovoľná pátračka z HAKA Lulu Li v redakcii zregiony.sk rozpovedala príbeh Stanislavy Chlebcovej z ktorého mrazí. “Dlhodobo nezvestné osoby zverejňujeme len so súhlasom rodiny, nakoľko nechceme “jatriť” rany. Naše pátranie v takýchto prípadoch začíname od nuly. Chceme, aby sa ľudia vrátili mysľou naspäť o desiatky rokov,” priblížila dobrovoľníčka postup pátrania pri dlhodobo nezvestných ľuďoch.
Aby sme pochopili všetky rozhodnutia mladej ženy, ktorá v tom čase nemala ešte ani 18 rokov, musíme sa vrátiť do roku 1994..
Stanislava Chlebcová sa narodila 16. januára 1977. Ako problémové dieťa pre záškoláctvo ju štát v roku 1993 umiestnil do reedukačného zariadenia v Zlatých Moravciach, ktoré tam stojí dodnes. „Reedukačné centrum v Zlatých Moravciach je špeciálnym výchovným zariadením s vyše štyridsaťročnou históriou. Zameriava sa na reedukáciu sociálne, mravne a emocionálne narušených dievčat u ktorých boli zistené také nedostatky v sociálnej prispôsobivosti, v osobnostných vlastnostiach a charakterovom vývine, že ich výchova a vzdelávanie v iných zariadeniach alebo v prirodzenom rodinnom prostredí by neviedli k náprave,“ píše sa na stránke zariadenia, ktoré ma za úlohu prevychovať deti. Základný rozdiel medzi reedukačnými zariadeniami a detskými domovmi je taký, že deti v detských domovoch väčšinou nemajú rodičov. V reedukačných zariadeniach sú naopak deti, ktoré rodičov majú, ale tí si s nimi “nevedia dať rady.“
Z takýchto resocializačných zariadení deti pravidelne cestujú domov na prázdniny. Inak tomu nebolo ani v roku 1994, kedy Stanislava odišla k rodičom do Lehoty na veľkonočné prázdniny. 6. apríla sa s rodinou rozlúčila so slovami, že sa vracia do Zlatých Moraviec. Hlavná postava tohto príbehu mala však už vopred vymyslený celkom iný scenár. Do prevýchovného zariadenia sa vrátiť nechcela, naopak, rozhodla sa utiecť.
Dobrovoľníčka z HAKA pátra po NEZVESTNÝCH: Pokiaľ sa nenašlo telo, tak je vždy nádej!
Útek
Mladá rebelka sa dohodla s ďalším dievčaťom, Marcelou z Trenčína a spolu sa vydali namiesto do Zlatých Moraviec do hlavného mesta – Bratislavy. Čo sa dialo potom, vedia už len dve dievčatá, ktoré si pravdepodobne mysleli, že sa o seba dokážu postarať samy.
Stankina rodina dodnes pátra aj po Marcele z Trenčína, nepoznajú ani jej priezvisko. Tá vraj ostala v Taliansku žiť s nejakým juhoslovanom a Stanku videla naposledy. Všetky udalosti, ktoré sa odohrali po 6. apríli 1994 opisuje hlavná hrdinka celého príbehu v liste, ktorý poslala z talianskej Verony rodičom 1. septembra 1994.
Na druhej strane si prečítate úryvky listu, ktorý Stanislava napísala domov..