LEVICE – Tragický príbeh na sociálnych sieťach zverejnila Edita. Keď si jej mama zlomila stehennú kosť ani len netušila, že ju o niekoľko dní pochovajú. Personál nemocnice im ani neumožnil sa s umierajúcou matkou rozlúčiť.
Editinej matke sa stal nepríjemný úraz, a preto s ňou museli ísť do nemocnice. Diagnóza lekárov znela: zlomenina stehennej kosti a zlomenina v dolnej časti vretennej kosti. Stalo sa jej to pri nešťastnom páde. Svoju matku opísala ako vitálnu a životaschopnú 86-ročnú ženu, “ktorá nebrala žiadne lieky a skončila v nemocnici. Dnes už vieme, že tam išla zomrieť.”
Jej matka najprv ležala na traumatológii, kde jej operovali zlomeninu. Po štyroch dňoch ju lekári poslali domov, ale bola odkázaná na pomoc. Vrátil sa s dekubitmi a mokvajúcou, silne zapáchajúcou operačnou ranou. Prvá noc doma netrvala dlho. “Keďže v noci doma dostala silné hnačky a vracala, tak sme jej museli volať záchranku, ktorá ju odviezla na chirurgiu,” opisuje desivé chvíle Edita.
O matku sa chodili pravidelne starať, aby toho personál nemocnice nemal veľa. “Každý deň, čo bola mamička v nemocnici na chirurgickom oddelení, sme ju chodili počas návštevných hodín podľa možností masírovať, polohovať, nadvihovať, utešovať. Robili sme prácu aj nemocničného personálu. S radosťou a láskou, aby bola čo najskôr doma.”
V nemocnici ju čakala smrť
Podľa ďalších Editiných slov sa “jej stav začal zhoršovať, pretože v nemocnici sa infikovala baktériou Clostridium difficile, ktorá jej nakoniec privodila septický šok a smrť.”
Mamičku po štyroch dňoch na chirurgii izolovali a nedovolili nikomu, aby ju navštívil. “Často sme jej telefonovali. Jej hlas postupne slabol a hovorila, že je veľmi unavená, veľmi ju bolí noha, prsty, že sa necíti dobre a praje si, aby sme boli pri nej.”
O matkino zdravie sa starali cez telefón, pretože podľa nich si personál svoju prácu nevykonával poctivo. “Volali sme aj personál, aby ju prebalili, pretože sa o ňu nestarali. Službukonajúci lekár nám večer pred smrťou nevedel podať informáciu o jej stave. Do telefónu nám povedal, že sa ide na ňu pozrieť a postará sa o ňu. Spätnú informáciu sme však nedostali,” píše o ľahostajnosti lekárov tesne pred smrťou.
Keď nedostali informácie od lekára večer, rozhodli sa ísť osobne do nemocnice. “Hneď ráno na ďalší deň sme sa vybrali do nemocnice a prosili, aby nás k nej pustili. Sestra (pravdepodobne vrchná) ostro a s chladom v hlase odpovedala, že nás k nej nepustí, veď neumiera.” Jej matka však o hodinu na to zomrela.
Výčitky svedomia do konca života
Posledné chvíle ich matka tak strávila sama, ubolená a bez najbližších. “Mamička nás túžila mať vo svojich posledných chvíľach pri sebe a jedno neempatické rozhodnutie sestry do nášho života vnieslo hlbokú ranu a nekončiace výčitky. Neveríme, že tá sestra nevedela v akom stave mamička je a že sa už nezotaví. Bola silne veriaca a my sme k nej nestihli poslať ani kňaza. Chceli sme sa len rozlúčiť a byť pri nej na ceste do večnosti,” so slzami v očiach píše o svojich pocitoch.
Edita si myslí, že ak by žila v inej krajine, jej mamička by bola ešte medzi živými. Do konca života bude mať Edita výčitky svedomia. “Nás však najviac zasiahol ten chladný a neľudský prístup personálu. Dlho ešte budeme trpieť tým, že sme sa len ticho otočili. Možno sme mali na sestru zvýšiť hlas alebo ju drzo odsunúť a urobiť tam „cirkus“,” premýšľa nad tým, čo mohla urobiť inak a možno lepšie.
Napriek tejto nepríjemnej skúsenosti nie je na zdravotníkov zatrpknutá, ale adresuje im prosbu: “Vieme, že to máte náročné, ale prosíme, nerezignujte na ľudskosť. Nikto z nás si nezaslúži byť na konci svojej cesty odsunutý na okraj. Aj kati zvykli plniť posledné želanie odsúdenému na smrť. Mamičkine posledné želanie byť s najbližšími nebolo vypočuté. Kedy konečne pochopíme, že bez ľudskosti nie je život?”
Edita verí, že mamičke by možno pomohla aj blízkosť jej rodiny: “Možnosť rozlúčiť sa s mamičkou nám už nikto nevráti, ale nech je tento náš príbeh apelom na nájdenie stratenej ľudskosti tam, kde ju najviac potrebujeme, tam kde sme najviac zraniteľní a pritom stačí jedno vľúdne slovo, úsmev, či pohladenie, ktoré dokážu byť rovnako prospešné ako moderné medicínske objavy.”